Murawai a kolónia terejov

Poslednou zastávkou pred návratom do Aucklandu je kolónia našich obľúbených vtákov, terejov, neďaleko Murawai beach na západnom pobreží.  Ak ste čítali blog pozorne, isto si pamatáte, že  tereje sme pozorovali a fotili aj v ich najväčšej pevninovej kolónii na svete, u Cape Kidnappers. Kolónia v Murawai je síce menšia, ale umožňuje pozorovať hniezdiace vtáky z nadhľadu. Dva hlavné útesy posiate hniezdami s vždy hladným opereným dorastom trčia do mora a sú bičované obrovskými vlnami.

Ostávame na západ slnka, sledujeme ako vtáčia matka kŕmi vyvrhnutím svoje mláďa, ako sa aj terejovia bijú o voľné miesta a ostrými zobákmi bránia každý centimeter štvorcový. Ich let je v silnom vetre ladný, pristátie však nebýva vždy ideálne a často je nešťastník atakovaný ostatnými vtákmi ak netrafil svoje hniezdo presne.

Na pláži v ďiaľke sledujem nadšencov oddávajúcich sa kitesurfingu, relatívne modernej zábave, kde si na doske surfu pomáhate v pohybe ešte veterným drakom. Vyzerá to neskutočne náročne, ale tí borci to proste vedia a pri správnych vlnách a vetre skáču do výšky aj nieklkých metrov

+FOTOGALÉRIA z Muriwai Beach

Houhora a maják Pouto

Ešte aj ku koncu trojmesačnej cesty nás má Zéland čím prekvapiť. Piesočné duny na západnom pobreží pre Te Paki sú obrovské, aj keď s namíbijskou púšťou sa porovnávať nedajú. Skúmame ich peši, piesok je tak horúci, že aj so sandálami máme čo robiť. Nechapem tých maniakov so sandboardami, akousi obdobou snowboardu, len na piesku. Navyše im to moc nejde, akurát sa namakajú kým vylezú hore. Z vrcholkov dún je vidno oceán a pár stovák metrov druhým smerom zelený les. Pripomínam, že necelých 1000 kilometrov južnejšie sa vyskytujú ľadovce, na zélande je všetko pekne pokope a to je na ňom krásne.

Dnes spíme v kempe v Houhore, po obrovskej porcii fish&chips, alias hranolky s vyprážanou rybou sa už nevládzeme ani pohnúť. Možno Vám tiež príde zvláštne, že hranolky spolu s rybou pri odovzdávaní zabalia do riadneho štosu novinového papiera, ale dobre, máme to namiesto taniera. Len tá polygraficka farba ….

Ďaľší deň nám cestou do očí bije nápis “Ancient Kauri Kingdom”, sakra drát čo to asi bude.  Ak budete mať cestu okolo Awanui, určite sa tu zastavte. V pomerne veľkej budove sú výrobky z dreva  stromov Kauri. Tie však neboli obeťou klčovania, ale ich kmene spočívali cez 50 tisíc rokov v neďalekých močiaroch, bez prístupu vzduch a zachovali sa bez porušenia až dodnes. Fascinujuce je hlavne schodste, vydlabané do vnútra kmeňa. Pár desiatok kilometrov južnejšie leží posledný živý les týchto velikánov v rezervácii zvanej Waipoua Forest. Najväčší strom zélandu Tane Mahuta (pán lesa), a štvorica zratených Kauri stromov Four sisters sú pre nás vítaným zastavením od nudného šoférovania.

Máme pred sebou ešte pár dní do odovzdania auta, zdá sa že prišiel pravý čas na poslednú jazdu štrkovým povrchom. Tá sa naskytá posledných 30 kilometrov pred dedinkou Pouto, skvelé je, že to odradí väčšinu turistov a okrem domacich tu nikoho niet. Balíme batohy a ideme nocovať k majáku Kaipara. Na pieskovom podloži sa nám nepodarilo ukotviť stan, navyše fúka silný vietor a tak sme sa vrátili do úžasného motor campu v Poute. To ale neznamená , že by sa nám maják nepáčil, práve naopak, Smelo konkuruje turistiky atraktívnejšiemu majáku na Cape Reinga.

+FOTOGALÉRIA z Houhory a Pouta

Cape Reinga

Tak jo, vstupujeme do vrcholnej fázy nášho tripu a to navštívením brány do maorského podsvätia na myse Reinga. Odtiaľto vraj odchádzajú duše zomrelých, od toho kríku na útese pred nami. Niekoľko storočí starý strom pohutukavy zázračne odoláva neustálemu náporu vetra a vĺn. A že tie vlny nie sú hocijaké. Práve s tomto mieste sa stretáva Tasmanovo more s vodami Tichého oceánu a div sa svete, ono je to skutočne vidno.

Vynechám detaily o spaní na parkovisku pri majáku, pretože ako zisťujeme neskôr, nie je to tu povolené. Musím aspoň spomenúť tie mračná komárov ktoré nám to v noci spočítali za všetkých zneúctených maorov, záhadne prenikli cez ventiláciu a usadili sa na otapetovanej streche auta. Ani nočná jazda s otvorenými oknami v skorých ranných hodinách nepomohla …

Maják je ráno napriek nočným ťažkostiam nádherný, týči sa pred nami v pastelových farbách vychádzajúceho slnka. V neďalekej zátoke s bielym pieskom, Tapotupotu, si dávame raňajky, zas mrzneme v mori a na pláži si hádžeme freesbee.

+FOTOGALÉRIA z Cape Reinga

Waitangi a Kerikeri

Nenápadné prístavné mestečko Waitangi má v histórii Zélandu významné miesto. Práve tu sa podpísala zmluva medzi bledými tvárami a domorodými maormi o rozdelení ostrovnej pôdy. Znenie zmluy bolo údajne značne kontroverzné a maori si ho vykladali po svojom. História  následných sporov  je k naštudovaniu tu http://en.wikipedia.org/wiki/Treaty_of_Waitangi

Ešte pripomeniem, že cestou k Waitangi sme predsa neodolali vyskúšať šnorchel v ľadových vodách Goat Islandu. Voda bola fakt šílene studená, takže po pár minútach sme boli úplne fialoví a hľadali si miesto na preľudnenom ale teplom piesku pláže.

My sme sa hlavne tešili na krásy Bay of Island, kde Waitangi leží, ale nijak nás neuchvátila. Nechápem čo na to všetci majú, je tu pár ostrovov, žiadny dobrý vyhľad na ne, more nič moc. Až neskôr sa dozvedáme, že vo Waitangi fakt skapal pes, aspoň čo sa týka šnorchľovania a porobných vodných radovánok. Keď sme už tu, navštevujeme ešte najstarší novozélandský kamenný dom (Stone Store) v Kerikeri a skoro za tmy priľahlú repliku maorskej osady.

+FOTOGALÉRIA z Waitangi a Kerikeri

« Previous Entries